Záškodníci

Ahojte  Konečne som napísala aj nejakú jednorázovku. Dostala som malý nápad (bola som inšpirovaná Hermionou v 6. diele HP, veľmi sa mi zapáčila tá scéna s amortenciou), nuž som sa pustila do písania. A vzniklo z toho toto!  Dúfam, že sa vám bude páčiť.

Prajem príjemné čítanie

Vaša Lizy

PS: Poprosím nejaké komentáriky. Kritika tiež poteší, zvládnem to 

 Na spríjemnenie čítania si môžete pustiť toto:

http://www.youtube.com/watch?v=WQQ3mkwlnXk 

Už asi po desiaty krát počas krátkych piatich minút sa moje ústa roztiahli do unaveného zívnutia. Zaklipkala som, aby som sa trochu prebrala. Slughornov výklad som počúvala len na pol ucha. A vlastne mi to bolo bytostne jedno. Aj tak som už vedela všetko o amortencii.

Odrazu som zacítila príjemnú vôňu. Zhlboka som sa nadýchla. Do nosových dierok sa mi drala vôňa práve pokosenej trávy. Ešte mokrej od rannej rosy. Vôňa lúčnych kvetín. No predovšetkým vôňa lesa ma celkom omámila. Vôňa dreva a ihličia mi zahmlievala mozog. Privrela som viečka, vdychujúc do seba tú omamnú vôňu.

„... nevytvorí skutočnú lásku, len akúsi posadnutosť....“ počula som z diaľky profesorov hlas.

Nedokázala som ho vnímať. To kvôli tej vôni. Odrazu ma z krásneho snívanie vytrhlo silné štuchnutie medzi lopatky. Otvorila som oči. Keď mi po niekoľkých stotinách došlo, čo ma vyrušilo v premýšľaní, pomaly som sa otočila so stiahnutým obočím. Sedel za mnou on. A ja som opäť zacítila tú príjemnú vôňu. No teraz bola o niečo silnejšia. Nie, bola úplne silná! Zarazene som hľadela na jeho napoly rozviazanú kravatu.

„Evansová, požičiaš nám knihu?“ pridal sa k tomu všetkému ešte jeho zamatový hlas, ktorý teraz znel celkom inak.

Čo?! Zamatový?! Čo som sa zbláznila?! Pohľadom som pomaly stúpala až k jeho očiam. Cez oholenú bradu, krásne pery, na ktorých trónil milý úsmev, okrúhle okuliare, až som sa vpila do jeho nádherne hnedých očí. Ako to, že som si nikdy nevšimla, aké má krásne oči? Nikto nemá také oči ako on.

Merlin, ja som sa asi naozaj zbláznila! Hovorím o jeho očiach, že sú krásne! Že je jeho hlas zamatový a že on... dofrasa! Pre Merlina! Neverím... Nie, on tak úžasne voňať nemôže! Nie on!

„Nie,“ hlesla som celkom potichu. Zrejme to nepočul ani on, ani Black, lebo na mňa stále s očakávaním hľadel. Ani neviem ako, no siahla som po svojej knihe a podala mu ju. Šťastne si ju odo mňa vzal, spokojne sa uškrnúc na Blacka. Rýchlo som sa otočila späť a pozrela na Alice. „Čo je?“

Jej pohľad sa mi nepáčil. Ani trochu. Nemala som rada, keď sa takto tvárila. Jasne mi dávala najavo, že vie niečo, čo ja nie. Alebo niečo, čo sa jej celkom, vlastne veľmi pozdáva.

„Aj teba omámila vôňa amortencie?“ spýtala som sa rýchlo. Usmiala sa ešte širšie, no neodpovedala. „No tak, povedz niečo. Cítim sa ako blázon, keď na mňa takto hľadíš.“

„Nemusím nič hovoriť,“ odvetila, stále sa usmievajúc ako slniečko.

Pohľad opäť obrátila k profesorovi, ktorý práve niečo vysvetľoval. Vydýchla som. Do konca hodiny som nemohla prestať myslieť na tú vôňu, ktorá zoslabla hneď, ako som sa Potterovi otočila chrbtom. Nemôže patriť jemu. Je predsa mnoho chalanov na škole. Možno tak voňajú aj ostatní.... Áno, určite je to tak! Vďaka tejto alternatíve som bola pokojná až do večera.

Sedela som v kresle v klubovni a neprítomne hľadela do knihy. Ani trochu sa mi nechcelo učiť. Nuž som rezignovane zaklapla knihu a položila ju vedľa seba. Až vtedy mi došlo, že som v klubovni sama. Vzdychla som, objala si kolená a zahľadela sa do plameňov v krbe.

Netrvalo dlho, keď sa mi do nosových dierok dostala tá vôňa, ktorú som cítila aj na elixíroch. Ani som sa nestihla obzrieť. Oproti mne do kresla si sadol Potter, vyhadzujúc si pritom do vzduchu zlatú mincu.

„Ešte nespíš, Lily?“ spýtal sa ma, spokojne sa rozvaliac v kresle. Prekvapene som naňho pozrela. On mi povedal menom?! Drahý Merlin, stal sa zázrak! Alebo sa jeden z nás zbláznil?

„Nie, nespím,“ odvetila som napokon s prižmúrenými očami.

Po niekoľkých sekundách som pookriala. Spôsobila to tá vôňa, jeho rozkošne rozstrapatené vlasy a tvár bez okuliarov. Až teraz som si všimla, že ich nemá.

„Nemáš okuliare,“ poznamenala som zbytočne. Usmial sa a prikývol. Prehodil si mincu z jednej ruky do druhej. „A to si ma spoznal?“

„Samozrejme,“ zasmial sa potichu. „Teba by som spoznal, aj keby som bol úplne slepý.“

Zamrvila som sa.

„Ani ty nespíš,“ nedalo mi to.

„Nemôžem,“ odpovedal na moju nevyslovenú otázku.

„Prečo?“

Položil si ruky na operadlá kresla a pozrel mi do očí. Z jeho pohľadu som bola celkom mimo.

„To ty nepochopíš,“ pokrútil hlavou.

„Prečo si to myslíš?“ zamračila som sa. „Možno ti dokonca budem vedieť pomôcť.“

Dlho bol ticho a ja som len čakala, či to vyklopí. Zrejme sa rozhodoval, či tak urobiť alebo nie. Napokon sa nahol dopredu a oprel si lakte o kolená.

„Je toho veľa, Lily,“ vzdychol. Prisunula som sa bližšie k nemu.

„Len to skús,“ povzbudila som ho. Ktovie, prečo som to vlastne robila. Skrátka, chcela som len vedieť, čo mu je, i keď nepoznám ten pravý dôvod. Možno som len bola omámená z tej vône. Ktovie. Ale aspoň som sa dokázala s Jamesom Potterom rozprávať normálne.

Neveriacky, no i trochu smutne mi pozrel do očí.

„Vážne to chceš vedieť?“ uisťoval sa.

„Samozrejme,“ pritakala som. Prehrabol si vlasy a pozrel na galeón v ruke.

„Toto je náš posledný rok,“ začal, na čo som len povzbudivo prikývla, „a ja by som veľmi chcel, aby sme vyhrali školský pohár. Nie tak kvôli sebe, ale... vidím na chalanoch z tímu, ako veľmi si to želajú. Nedokážem im sľúbiť, že vyhráme všetky zápasy, aj keby som veľmi chcel.“

„Počúvaj,“ povedala som s úsmevom, „vy to vyhráte. Určite. Oni sú skvelí a šikovní a ty si ten najlepší kapitán a stíhač. Určite to zvládnete a vybojujete pre nás pohár. Verím ti, James.“

Rýchlo na mňa pozrel. Zrejme aj jeho prekvapovalo, ako ľahko sa spolu zhovárame a bez toho, aby sme sa pohádali. Práve naopak, ja som ho povzbudzovala! A bol to naozaj skvelý pocit. Nechápem, ako sa niekedy môže chovať tak hrozne, keď je teraz taký skvelý. A normálne normálny.

„Ďakujem, Lily,“ pousmial sa na mňa vďačne. Opätovala som mu úsmev.

„To nestojí za reč. Hovorím len to, čo cítim... a vlastne celú pravdu,“ doložila som pošepky. James ma chytil za ruku, až mnou prešiel výboj elektriny. Niekoľko sekúnd sme si hľadeli do očí, no keď som zbadala, ako sa ku mne pomaly blíži, rýchlo som vstala. „Myslím, že by som mala ísť. Tak dobrú noc.“

Vybehla som po schodoch na dievčenský internát a keď som za sebou zatvorila dvere do izby, oprela som sa o ne, snažiac sa polapiť dych.

S Alice sme kráčali chodbou plnou študentov. Len kúsok od nás bol James a práve sa spolu s Remusom smiali na Siriusovom vtipe. Zrejme to bol vtip. Možno to boli ďalšie jeho hlúpe poznámky, ktoré sa im zdali tak neuveriteľne vtipné. Niekedy ma vedeli poriadne vytočiť (okrem Remusa, ten bol vždy tolerantný a ani sčasti taký hlupák).

Ale posledný týždeň som si na Jamesovi začala všímať jeho dobré vlastnosti. Nie je až taký zlý. Vedel byť celkom milý, keď chcel. A už ma ani nepozíval na rande, čím ma celkom prekvapil. A myslím, že aj zvyšok hradu. Bolo to celé zvláštne. Priznávalo sa mi to ťažko, no začínala som žiarliť. Vždy okolo neho behali nejaké husi a jemu to zrejme vôbec neprekážalo.

„Nad čím premýšľaš?“ vyrušila ma z mojich úvah Alice. Pomaly som na ňu pozrela so stiahnutým obočím. Zasmiala sa. „Pýtam sa, nad čím premýšľaš?“

„Ach,“ vzdychla som na znak toho, že som pochopila. Letmo som pozrela na Záškodníkov, no potom hneď na ňu a pokrčila som plecia. „Nad ničím dôležitým.“

„Ty Pottera považuješ za “nič dôležité“?“ naznačila prstami úvodzovky. Rýchlo som na ňu pozrela.

„O čom to, prosím ťa, hovoríš?“

„Obe veľmi dobre vieme, o čom,“ vysvetlila spokojne. „Viem, že ti menovaná osoba zaliezla pod kožu.“

Odvrátila som od nej tvár, aby nevidela môj výraz a to, ako som si nervózne zahryzla do pery.

„Hovoríš z cesty, Al. Nie si náhodou chorá?“ starostlivo som si ju prezrela a natiahla ruku k jej čelu. „Možno máš teplotu a to spôsobilo, že takto nelogicky zmýšľaš.“

„Vraj nelogicky,“ rozosmiala sa a čapla ma po ruke. Urazene som si ju od nej odtiahla. „Lily, nebuď hlúpa. Myslíš, že mi to nedôjde? Všetky tie pohľady, ktoré hovoria samé za seba.“

Musela som jej dať za pravdu. Potter mi skutočne lezie pod kožu. A mne to nevadí! Mne, Lily Evansovej! Je toto normálne?! Nie, nie je! JA nie som normálna a ani moje zmýšľanie. Som úplný blázon vhodný tak akurát na psychiatriu.

„Tak sa už priznaj,“ povzbudivo sa na mňa usmiala. Neveriacky som na ňu pozrela.

„Nie, čo si blázon?“ vyhŕkla som. „To nikdy neurobím, aj keby to bola pravda. Nie žeby to teraz bola pravda, ale no-“

„Si doňho až po uši,“ skočila mi do reči, pričom sa opäť raz veselo rozosmiala. Nervózne som sa obzrela vôkol seba.

„Buď ticho, Alice,“ zahriakla som ju potichu, no on sa neprestala uškŕňať. „Nevidíš, že sú okolo nás ľudia? Čo ak to niekto bude počuť?!“

„Takže to je predsa len pravda!“ ukázala na mňa prstom. Napálene som vydýchla.

„Tak fajn,“ prikývla som rezignovane. „Opováž sa to niekomu povedať, Al. Najprv sa s tým musím zmieriť.“

Alice sa zasmiala. V tej chvíli sme vošli do učebne. Ukázala mi na prázdne miesto vedľa Jamesa, ktorý zamyslene hľadel von oknom a neprítomne sa pohrával s mincou (čo s ňou má?!). Horlivo som pokrútila hlavou. Ona mi však perami rozhorčene naznačovala, aby som si prisadla k nemu. Opäť som vehementne pokrútila hlavou, no ona do mňa strčila, až som nechcene urobila niekoľko krokov k jeho lavici. Zastavila som od nej asi iba necelé dva metre. Namrzene som pozrela na Alice. Vytrčila som ukazovák a prešla si ním po krku, škaredo na ňu zazerajúc. Ona sa len uškrnula a posadila sa k Olívii Warmovej (našej dobrej kamoške). Nuž som sa otočila k Jamesovi.

„James?“ oslovila som ho. Odtrhol pohľad od okna a pozrel mi do očí. Hneď však odsunul stoličku. Slabo som sa pousmiala a prisadla si k nemu, vyberajúc si knihu z tašky. Napokon, keď som ju položila na stôl, zvedavo som naňho pozrela. „Prečo nesedíš s Blackom?“

„Naštval ma,“ odvetil stroho a opäť sa zadíval na vzdialené ihrisko za oknami hradu. Rozkrútil mincu, no ani na ňu nemusel hľadieť, aby vedel, kedy ju má zastaviť.

„Naštval? Myslela som, že sa bavíte. Len pred malou chvíľou ste sa s Remusom bavili na jeho vtipe, či čo to bolo,“ vravela som nechápavo. Posunul si okuliare až ku koreňu nosa a vzdychol.

„Aj som si myslel, že sa bavíme, až kým nezačal mať svoje hlúpe poznámky,“ vysvetlil smutne.

„Uhm, takže to predsa len boli narážky,“ zamrmlala som. Našťastie ma James nepočul.

Vtom do triedy vošiel profesor Slughorne. Zložil si veci na svoj stôl a začal niečo oduševnene vysvetľovať. Neodtrhla som od neho pohľad, len som sa slabo naklonila k Jamesovi. Periférnym videním som videla, ako sa stále hrá s tou mincou.

„Určite to bude v poriadku,“ zašepkala som mu kútikom pier. Cítila som, ako na mňa pozrel. Dúfala som len, že sa nečervenám. „Ste ako jedna minca. Ty si jedna strana a Sirius druhá. A každá minca musí mať dve strany, nie?“

Spýtavo som mu pozrela do očí. Niekoľko sekúnd na mňa mlčky hľadel, až sa napokon jemne usmial.

„To máš pravdu, ale na minci, na ktorej som ja, si druhou stranou ty,“ odvetil potichu.

Usmiala som sa a chytila ho za ruku. Opäť som cítila tú neodolateľne krásnu vôňu. Vedela som, že je to James, ktorý ma tak omámil. Nie tak jeho vôňa, ale on samotný. Tým, čo robí, aký je.

„Už som ani nedúfala, že to povieš,“ oznámila som mu so zasneným úsmevom. Prekvapením sa mu rozšírili zreničky. Jemne stlačil moju ruku vo svojej teplej dlani a palcom ju nežne pohladil.

„Ani ja som už nedúfal, že sa priznáš,“ zasmial sa.

Naklonila som sa k nemu a ignorujúc to, že sme práve na vyučovaní, som sa vpila do jeho pier. V tej chvíli mnou prešiel výboj elektriny. Cítila som sa ako znovuzrodená. Akoby sme od vždy k sebe patrili.

Triedou sa ozvalo obdivné zahvízdanie a niečí smiech.

„Pán Potter, slečna Evansová,“ pohoršene nás oslovil profesor. Odtiahla som sa od Jamesa a pozrela na Slughorna. Tváril sa ešte prekvapenejšie, než samotný James. Keď som naňho pozrela, díval sa na mňa s toľkou láskou v očiach, až som mala neodolateľnú chuť opäť ho pobozkať. Zasmiala som sa.

„Milujem ťa,“ zašepkal odrazu.

„Milujem ťa,“ odvetila som so širokým úsmevom.

Vedela som, že takto je to správne. Obaja sme súčasťou jednej mince.