Záškodníci

Taakže, pridávam dnes aj krátku jednorázovku o Severusovi a Rachel. Odohráva sa niekoľko mesiacov po skončení druhej vojny, ktorú Severus prežil (ako si iste pamätáme z poviedky My destiny).

Nuž teda, znova prajem príjemné čítanie. Užite si Severusa, ktorý sa na konci pokúsi byť jemný- myslím, že sa mu to aj celkom podarí- a večne drzú Rachel.

S láskou

Vaša Lizy

Bolo to už niekoľko mesiacov. Za oknami malého domčeka v Severnom Anglicku sa z neba sypali obrovské snehové vločky a ladne dopadali na studenú zem. Krajina navôkol už bola celá zasypaná bielobou.

Posledných pár týždňov bolo o čosi krajších a veselších. Možno to bolo prichádzajúcimi Vianocami. Ale zároveň každý z nás po večeroch (a myslím, že nielen vtedy) cítil nostalgiu. Aké krásne by to bolo, keby sa s nami teraz mohli radovať aj ostatní. No všetko bolo inak. Život musel ísť ďalej aj bez tých, ktorých sme vo vojne stratili.

Pery sa mi roztiahli do širokého úsmevu a z hrdla vyšiel dlho udržiavaný smiech pri pohľade na muža s havraními vlasmi.

Rany mal takmer úplne zahojené. Paličku už nepotreboval, rany na krku tiež pomaly mizli, ale rozprávať sa odvážil, až keď začalo zo stromu opadávať lístie. Spočiatku to bolo veľmi bolestivé, no časom to prešlo.

Každý deň sme chodievali na malé prechádzky po okolí, aby si rozhýbal všetky svaly, cvičili sme spoločne rôzne cviky na boľavú nohu. A čo bolo najzábavnejšie, krátko pred vianočnými sviatkami sme začali precvičovať aj spev.

Pokúsila som sa skrotiť záchvat smiechu, no nedarilo sa mi to. Severus stál pri ozdobenom stromčeku a pokúšal sa napodobiť Franka Sinatru. Odkiaľ ale poznal muklovské piesne, to som netušila.

Keď sa mi napokon hlboko uklonil, vydral sa zo mňa dlhý výdych.

„Merlin, asi som práve umrela,“ zastonala som pobavene. Severus mi podal svoju ruku. So širokým úsmevom som ju prijala, načo ma vyšvihol na nohy.

Odložila som pohár s ďatelinovým pivom na stôl a nechala sa jeho silnými rukami pritiahnuť k nemu. Obmotala som si ruky okolo jeho krku. Ako nejaký profesionálny tanečník ma viedol po celej obývačke do rytmu akejsi ďalšej starej piesne.

Opäť som sa veselo rozosmiala a pridal sa ku mne aj Severus. Za posledných niekoľko týždňov sa celkom zmenil. Nebol taký odmeraný ako ešte na Rokforte. Práve naopak. Síce ho ten sarkazmus a bodavá irónia neopúšťala, no ak chcel, vedel sa baviť na každej maličkosti a užíval si úplne všetko.

Keď rýchlu pieseň vystriedala pomalá, oprela som si hlavu o jeho hruď a vdychovala do seba tú jeho nádhernú vôňu klinčekov. Cítila som sa tak krásne ako už dávno nie. Dlhú chvíľu sme sa len tak vlnili na mieste. Napokon mi to ale nedalo. Odtiahla som sa od neho. Ignorovala som jeho nechápavý pohľad a podišla k malej skrinke, ktorá stála v rohu miestnosti. Vytiahla som odtiaľ malú škatuľku zaviazanú zlatou stuhou. Vrátila som sa k Severusovi a podala mu ju. Trochu sa zamračil.

„Čo to-“

„Ďalší vianočný darček,“ povedala som skôr, než stihol dokončiť otázku.

Zaváhal. Videla som na ňom, že mu tie darčeky nerobia takú radosť, akú som očakávala. Myslela som, že ho to poteší. Do Vianoc ostával ešte deň a ja som posledné dva darčeky pre neho mala odložené v izbe.

„Viem, že na to nie si zvyknutý, ale páči sa mi obdarúvať ťa niečím, čo by ťa snáď mohlo potešiť,“ pokračovala som ďalej.

S ťažkým povzdychom si napokon odo mňa vzal škatuľku a rozbalil ju. Pri pohľade na malú medailu mu stvrdli svaly na sánke. Pozrel mi do očí.

„Našla som to v odpadkovom koši,“ poznamenala som a dotknuto našpúlila pery. „A mohol by si sa aspoň tváriť, že sa ti ten darček odo mňa páči.“

„Ďakujem veľmi pekne,“ odvetil stroho a chladne. Strčil mi škatuľku do ruky. „Dobre vieš, že o podobné sprostosti nemám záujem. Povedal som to už Minerve, Kingsleymu a hovorím to aj tebe. Dúfam, že si to zapamätáš. Pretože toto tu,“ ukázal na Merlinov rád prvého stupňa, „nechcem viac vidieť.“

„Iste, skromný hrdina,“ zamrmlala som ironicky.

Frustrovane si povzdychol a dvoma prstami si pošúchal koreň nosa. Potom ku mne urobil krok.

„Nechcem sa s tebou hádať, Rachel.“

„Ani ja sa nechcem hádať. Len,“ od potláčanej zlosti mi preskočil hlas o čosi vyššie, „pozri sa na seba. Toto vôbec nie je tá správna reakcia-“

„Správna reakcia?“ skočil mi do reči hlasným odfrknutím. „Ako som sa teda mal zachovať, keď si mi pod nos strčila tú sprostosť?!“

„To nie je sprostosť,“ odvrkla som. „Je to spôsob, ako sa ti poďakovať, Severus. Čo iné ti mal Minister dať, aby si vždy, keď sa na to pozrieš, vedel, že je ti vďačný nielen on, ale aj my ostatní? Čo, Severus?“

Nevydržala som a posledné slová vyslovila až so zúfalstvom. Nič nevravel, len mlčal. Prekročila som tú vzdialenosť medzi nami a znavene sa mu zadívala do očí, priložiac mu pritom dlaň k lícu.

„Prečo nechceš prijať, že ti niekto môže byť za niečo vďačný? Že ťa niekto môže mať rád?“ palcom som ho pohladila po jemnom strnisku a sťažka si vzdychla. „Prijmi už konečne fakt, že nie každý čarodejník a nie každá čarodejnica musí byť zlá a že je niekto tak blízko pri tebe, niekto, kto je ochotný pre teba urobiť aj nemožné.“

Keď stále neodpovedal, spustila som ruku a odtiahla sa od neho. Položila som škatuľku na stôl a vykročila k dverám. Pri nich som sa však ešte zastavila. Pozrela som naňho ponad plece.

„Až konečne prestaneš byť zatrpknutý, ozvi sa,“ povedala som smutne a vyšla na chodbu. Vybehla som po schodoch do izby a zatresla za sebou dvere.

Po chvíľke tichého sedenia na posteli som začula puknutie. Odmiestnil sa.

Na ďalší deň som vstala veľmi skoro. Chcela som upratať celý dom (teda, domček) a upiecť aj zopár medovníkov. V sirotinci som ich zvykla robievať spolu s madam Wyrickovou. A v noci som si niekoľko z nich potajme vzala. Netuším, ako to bolo možné, ale vždy zistili, že som to bola ja. A potom mi naparili trest (rovnako ako kedysi Severus- nie však kvôli odcudzeným medovníkom).

Domček, v ktorom som žila už takmer tri mesiace, bol naozaj malý, ale zato veľmi útulný. Mal dve malé izby na poschodí a kúpeľňu a dole bola obývačka, malá kuchynka a špajza. Úplne mi takýto domček stačil, občas sa mi zdal byť dokonca veľký.

Po dvoch mesiacoch od skončenia vojny som si našla prácu. U Svätého Munga. Pripravovala som im elixíry. Tá práca ma bavila, elixíry som milovala odjakživa. Ale občas to dalo aj riadne zabrať, hlavne, keď im na väčšine oddelení došli nejaké dôležité elixíry a ja som ich musela pripraviť niekoľko naraz. V takéto dni som tam ostávala až do neskorého večera. Nikdy mi to však v skutočnosti neprekážalo.

Po dlhých hodinách práce som si unavene odpila z kávy. S hrôzou som zistila, že o niekoľko minút sem má doraziť Hermiona a Ginny. Nuž som zo stola upratala neporiadok, ktorý som narobila pri robení medovníkov. Ešte som pred sebou mala zdobenie. A tá káva mi už akosi nezaberala.

Vo chvíli, ako som zapla rádio, sa z obývačky ozvalo dvojité puknutie.

„Tak sme tu, madam,“ vošla do kuchyne Ginny a hneď za ňou Miona.

„Vyzeráš úžasne,“ zatiahla Miona pobavene, prezerajúc si ma od hlavy po päty.

„Celý deň tvrdo pracujem,“ obhajovala som sa naoko dotknuto. Obe sa zložili pri stole.

„Pre koho ich vlastne robíš?“ spýtala sa Ginny, keď sa spolu s Mionou pustili do zdobenia medovníkov. „Mohla si povedať, priniesla by som ti nejaké. Mamka ich narobila viac než dosť, určite by ju potešilo, keby si si vzala z jej.“

„Pečenie a zdobenie medovníkov je pre mňa to najkrajšie na Vianociach, samozrejme okrem zdobenia stromčeka,“ poznamenala som s úsmevom.

Po chvíľke predo mňa Miona postavila medovník, ktorý práve dozdobila. Zasmiala som sa pri pohľade naň. Mal tvar snehuliaka, no Miona z neho urobila Severusa- snehuliak s dlhými vlasmi, veľkým nosom a stiahnutým obočím.

„Ten radšej hneď zjedz, Hermiona. Keď ho Snape uvidí, naparí ti trest,“ zasmiala sa Ginny.

Pri spomienke jeho mena som si povzdychla. Nechcela som to urobiť, ten povzdych zo mňa vyšiel sám, len tak náhle. Miona si ma prezrela tými svojimi múdrymi očami.

„Predpokladám, že ten povzdych znamená, že ste sa pohádali,“ skonštatovala bystro. Odložila som medovník na tácku a radšej zaťato mlčala. Nechcelo sa mi o tom veľmi hovoriť.

„No tak, hovor,“ povedala Ginny netrpezlivo. Znova som si povzdychla, tentoraz frustrovane.

„Áno, trochu sme sa pohádali,“ prikývla som rozladene. „Ale čoskoro to prejde. Len sa musíme obaja upokojiť.“

„A kvôli čomu ste sa pohádali?“ opatrne sa spýtala Miona. Pohodila som plecami.

„Iba taká hlúposť,“ zamrmlala som a urobila na medovníku v tvare hviezdy malú bodku uprostred. „Veď viete, ako neznáša tú prevratnú zmenu v správaní väčšiny ľudí k jeho osobe,“ keď prikývli, pokračovala som ďalej. „No a jeho nahnevalo, že som mu dala ako darček medailu Merlinov rád. Samozrejme ma to rozladilo, tak sme sa trochu povadili. Len malá výmena názorov. Ale teraz, keď sú Vianoce, mrzí ma to o to viac.“

„Nemaj strach, raz si zvykne, že sme mu vďační za to, čo urobil,“ povzbudivo sa na mňa Miona usmiala.

„Hoci sa pritom často správal ako somár,“ doložila Ginny.

„To áno,“ zasmiala som sa potichu.

Ten večer bol príjemný. Baby ma natoľko povzbudili, že som už viac nad Severusom a našou včerajšou výmenou názorov nepremýšľala. Keď sme dokončili medovníky, otvorili sme si fľašu veľmi kvalitného vína a pripili si na krásne sviatky. A niekoľko minút po polnoci som sa hodila do postele ako mŕtvola​.

Vyskočila som z postele, obzerajúc sa vôkol seba. Z toho šoku som siahla po prútiku a zdvihla ho do vzduchu. Srdce mi bláznivo bilo do hrude. Tuším som ešte stále spala- hoci už bol asi takmer obed- no snažila som sa i tak zistiť, čo ma tak nepríjemne zobudilo z príjemného spánku.

Vtom mi to došlo. Bol to hluk, ktorý prichádzal zvonku. Stiahla som ruku späť k telu a pribehla k oknu. Na mojom dvore pred dverami stál Severus. Stiahla som obočie, keď som si uvedomila, že ten hluk vydával gramofón položený na zemi v snehu vedľa neho. Zakýval na mňa. Pretočila som očami.

Rýchlo som na seba natiahla staré tepláky a sveter, zo skrine vzala zabalený darček a zbehla dole. Kým som kráčala k dverám, prstami som si prečesala vlasy. Darček som schovala do vnútorného vrecka teplého pleteného svetra, ktorý som na seba v rýchlosti natiahla. Otvorila som vchodové dvere.

Pred nimi stál Severus. Na sebe mal svoj čierny cestovný plášť a okolo krku tmavomodrý teplý šál. Keď ma zbadal, práve zobudenú a po včerajšej pijatike zrejme aj opuchnutú, pousmial sa a vypol gramofón.

„Vyzeráš hrozne,“ poznamenal pobavene. Prekrížila som si ruky na hrudi.

„To má byť ospravedlnenie?“ pozdvihla som obočie.

„Nie, asi nie,“ pomaly pokrútil hlavou.

Dôležito si odkašľal a vytiahol z vrecka plášťa čosi malé a čierne. Neprestávala som sa však tváriť dotknuto. Urobil ku mne nesmelý krok, takže sme od seba boli asi na vzdialenosť ruky. Zhrnul si havranie vlasy z tváre a potom mávol rukou kamsi vedľa neho. Pozrela som ta. A musela som prekvapene zamrkať, keď som si v snehu všimla urobeného anjela.

„Pamätáš, ako sme pred rokom na rokfortských pozemkoch robili v snehu anjelov?“ spýtal sa jemne. Pozrela som späť naňho. Prikývla som. „Nič podobné som nerobil roky a nikdy predtým som sa necítil tak, ako som sa cítil vtedy. S tebou. A, možno sa nahneváš, no použil som v tej chvíli legilimenciu. Pamätám si veľmi presne, na čo si myslela... Budete mať svojho vlastného anjela, okrem mňa,“ citoval moje slová spred roka.

To, čo povedal, ma prinútilo pookriať. Spustila som ruky a ťažko preglgla. Urobil ku mne ešte jeden malý krok.

„Viem, že som často mrzutý a nepríjemný. Že dokážem človeku ublížiť iba jedným slovom. Mala si pravdu, musím pochopiť, že nie každý je zlý. A pochopil som. Ja... Nemám ti čo ponúknuť, Rachel. Len seba, takého, aký som, so všetkým, čo mám- a nie je toho až tak veľa, s ľadovým srdcom, ktoré sa ti podarilo roztopiť,“ vravel stále rovnako jemne.

Uškrnula som sa.

„Z akej knihy máš tie slová?“

Naoko otrávene si povzdychol.

„Práve sa ti tu pokúšam ospravedlniť a urobiť zároveň vážny krok, tak nebuď sarkastická,“ povedal dotknuto. Prižmúrila som oči.

„Aký vážny krok?“ vyzvedala som. Zažmurkal a vystrel pred seba ruku. Keď otvoril malú čiernu škatuľku, zastavilo sa mi srdce.

Dlhú chvíľu som mlčky skákala pohľadom z neho na ligotavý prsteň navlečený na mojom prstenníku . Napokon som sa zhlboka nadýchla a konečne mu poriadne pozrela do obsidiánových očí.

„Vezmeš si ma, Rachel? Staneš sa mojou ženou?“

Roztrasene som vydýchla.

„Áno,“ hlesla som, prikyvujúc ako blázon. „Áno, áno... chcem... vezmem si ťa!“

Severusovi sa v tej chvíli po tvári rozlial úsmev, pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma. Hneď sa však odo mňa odtiahol.

„Čo to tam máš?“ ukázal na vypuklé miesto pod mojím svetrom. Takmer som na to zabudla.

„Och, iste,“ zamrmlala som a vytiahla odtiaľ zabalený darček. Podala som mu ho. „To je darček pre teba, keďže sú Vianoce.“

So spýtavým pohľadom si ho odo mňa vzal a rýchlo rozbalil. Nechápavo na mňa pozrel.

„Čo to je?“

Potlačila som smiech, podišla k nemu, zavesila sa mu na plece a zastrčila mu vlasy za ucho.

„To je muklovská farba na vlasy. Si už trochu šedivý,“ šepla som mu do ucha.

Ten jeho pohľad po mojich slovách stál za všetky mince sveta. Stihla som však pred ním utiecť do tepla domu. No začula som však za sebou jeho drsný hlas.

„Vráť mi ten prsteň, Nicholsonová!“