Záškodníci

Zastavili pri jednom veľkom strome blízko pri jazere. Oprel sa oň, hľadiac na vlniacu sa hladinu vody. Slnko sa na nej odrážalo a už takmer úplne zaliezlo za horizont. Nejaké decká sa neďaleko veselo bavili. Zdalo sa, že tu niet človeka, ktorý by sa necítil šťastný. Ani sa nečudoval. Predsa je tu tak krásne. Keď to všetko o rok pominie, stane sa nezávislým človekom. Vlastne ak sa to tak dá povedať.

Musí jej to povedať, hoci si uvedomuje to riziko. Kto by chcel takú príšeru? Nikto! A popravde sa chalanom čuduje, že sa s ním priatelili, keď zistili, čím v skutočnosti je. Teraz je to inak. Pohádali sa, lebo sa mu Deby páči. Čo je na tom? Veď James je do Lily zaľúbený už niekoľko rokov. A čo on? On nemá právo sa zamilovať?! Alebo si vari myslia, že toho nebude schopný?! Že nebude schopný viesť plnohodnotný vzťah?! Že to vari nezvládne?! Takto sa priatelia nemajú chovať. V tej najťažšej veci ho podporovali bez problémov, no o láske nechcú ani počuť.

Občas ich nenávidel za ich detinskosť. Ale boli mu jedinou oporou, keď to potreboval. Oni jediní ostali s ním, keď ho ľudia odvrhli za to, čím je. Nemôže za to. Nemôže za to, čo sa v detstve stalo. Mohlo sa to stať hocikomu. Prečo práve on? Čím si to zaslúžil? Za to, že mu na všetkých tak záleží? Za to, že by za nich obetoval svoj vlastný život? Má byť vari zlým, aby to pominulo? Nedokáže to, nebude predsa nosiť masku. A aj tak, nič mu už nepomôže. Musí s tým žiť až do smrti. A ak by žil ešte veľmi dlho, nudiť sa rozhodne nebude. Spln mu zaručí mnoho starostí, pri ktorých nezaspí.

Vedel, že ho to raz neminie. Vedel, že sa jej s tým bude musieť priznať. Už dlhšie nemôže čakať, musí to byť dnes. Ale ak sa s ním rozíde, ostane celkom sám. Ako to má sám zvládnuť? Zošalie! Zošalie bez nej a bez priateľov! Nikdy si to neuvedomoval viac ako teraz. Nikdy nebol taký vďačný za svojich priateľov ako teraz, hoci už pri ňom nestoja. Raz sa snáď uzmieria.

Otočil sa k nej a pozrel jej do nebesky modrých očí, z ktorých vyžarovala spokojnosť. Aj ona naňho uprela svoj pohľad. Jeho tvár zdobil smutný výraz a oči sa mu leskli. Chytila ho za ruku.

„Deby,“ nežne ju oslovil, „musím ti povedať niečo dôležité.“

„Áno?“ povzbudila ho. Ten sa len niekoľko krát zhlboka nadýchol.

Nemôže čakať, nemôže! Musí jej to povedať. Už si ďalej nemôže vymýšľať výhovorky. Niečo by už aj tak vytušila.

Ešte raz sa zhlboka nadýchol, až napokon potichu spustil: „Je pre mňa veľmi ťažké priznať sa ti s tým, ale musíš to vedieť. Veľmi ťa ľúbim a neodpustil by som si, keby som ti to ešte dlhšie tajil. Je to veľmi dôležité...“ na chvíľu sa odmlčal, pri čom sa zahľadel na slnko, ktoré sa práve úplne schovalo.

Na oblohu vyšli prvé hviezdy. Letný vánok jemne povieval a vôkol hradu sa rozliala vôňa večera. Má už len niekoľko krátkych minút.

„Remus, čo je?“ opýtala sa ho Deby zronene, keď zbadala, ako sa mu po tvári skotúľala slza. Tak veľmi sa bál jej reakcie.

„Som vlkolak,“ vysypal napokon zo seba. Deby zalapala po dychu. Ani si to neuvedomila, no pustila ho a rozutekala sa k hradu, pri čom sa srdcervúca rozplakala.

Remus sa len nešťastne hodil do trávy. Po tvári mu tiekli slzy bolesti. Keby bol tušil, že takto zareaguje, možno by jej to ani nepovedal. Tak veľmi ho to bolelo. Presne tohto sa bál. Nechcel to. Vedel, že ak by to takto skončilo, je zničený. A teraz sa tak aj cítil. Hrozne...

Stratil priateľov, ktorí ho ako jediní chápali a teraz aj dievča. Tak veľmi sa za to nenávidel. Za to, čím je, hoci za to nemohol, za to, ako sa správal k chalanom. Nemal im dovoliť, aby boli naňho naštvaní. Nemal sa nikdy zaľúbiť do Deby, nemal ju nikdy stretnúť. Nemal tu prísť, mal ostať doma s rodičmi. Nemal sa narodiť!

Zúfalo si zaboril tvár do dlaní a nešťastne sa rozvzlykal. Keby svoj osud mohol zmeniť, všetko by bolo celkom inak. Bol by obyčajným šestnásťročným chalanom, ktorého problémy sú len baby. Nemusel by sa teraz takto trápiť.

Vtom pocítil na pleci niečiu ruku, až nadskočil. Uprel na dotyčného svoje uplakané oči, uľavene si vydýchnuc.

„Poď, Námesačník, pôjdeme už do Škriekajúcej búdy. Je najvyšší čas,“ povedal Sirius. James s Petrom sa k nemu nahli, schytili ho za ruky a zdvihli. Utrel si oči, hľadiac na svojich priateľov.

„Čo tu robíte? Prečo ste za mnou prišli?“ zachrapčal. James sa naňho len smutne usmial.

„Ty vieš prečo, braček.“

„Sme tvoji priatelia, tak teraz chceme byť s tebou,“ ozval sa Peter. Remusovi sa po tvári rozlial úsmev.

„Nemali sme ti nikdy brániť v tom, aby si sa zaľúbil,“ poznamenal Sirius. „Je nám to veľmi ľúto.“

„To je v poriadku,“ mávol Remus rukou.

„Boli sme hlúpi,“ sklonil James hlavu. Remus ho chytil za plecia.

„Aj ja som bol, nezvaľuj to len na vás,“ povedal. Potom pozrel na Siriusa a Petra. „Ďakujem, že ste opäť so mnou. Bez vás by som to nezvládol.“

„Od toho sú priatelia,“ poznamenal Peter. Remus sa na nich vďačne usmial, až napokon spoločne vyrazili do Škriekajúcej búdy.