Záškodníci

Ahojte  Prinášam trochu romantiky v jednorázovke so Severusom a mladou študentkou Daisy McGowellovou, ktorá je do svojho profesora až po uši. A to ani sčasti netuší, ako to celé skončí.

Takže si to užite  A dúfam, že sa bude páčiť.

PS: Viem, že by sa Severus takto za normálnych okolností nesprával, ale k tejto jednorázovke mi tak celkom pasuje. A navyše, nebolo by to ono a ten správny záver  Hlavne taký, aký som chcela, aby bol. Skrátka HAPPY END!  Tak fajn, stačí. Aj tak si myslím, že som prezradila dosť.

Tak príjemné čítanie

Vaša Lizy

„Vstávať!“ ozval sa jemný, zamatový, veselý hlások vedľa mňa. Len som sa zamrvila.

„Ešte päť minút,“ zamrmlala som, na čo do mňa niekto štuchol.

„Okamžite vstaňte, slečna McGowellová,“ zavrčal už nie veľmi príjemný hlas, no stále bol taký krásny. Otvorila som oči a zahľadela sa na profesora elixírov. No, trošku som sa sekla s tým označením ´veselý hlások´. Narovnala som sa a ponaťahovala sa.

„To ste vy, pán profesor?“ zatiahla som rozospato. Znova som zaspala na hodine. Stávalo sa mi to čím ďalej, tým častejšie.

„Na mojich hodinách nebudete dospávať preflámované noci, slečna,“ sykol mi do tváre.

„Ja nedospávam, pane,“ pokrútila som hlavou, „robím si nadčasy.“

Celá trieda vybuchla do hlasného smiechu, no profesor len naštvane prižmúril oči.

„Dnes večer máte trest,“ zašepkal chladne. Z jeho krásneho hlasu mi až nabehli zimomriavky.

„Prepáčte, pane, ale dnes večer nemám čas,“ naklonila som sa viac k nemu, „mám rande. Ale ak chcete, môžem ho odložiť. Čo by som kvôli vám neurobila? A najmä vtedy, keď ma pozívate do svojho kabinetu.“

Snape sa zhlboka nadýchol. Videla som na ňom, ako sa ovláda. No čo už? Proste ho žeriem! Som doňho buchnutá už od štvrtej triedy a to som už siedmačka. To je doba, čo?

Zvláštne na tom celom bolo, že mi dával tresty za každú maličkosť. Pomaly som začala tráviť viac času v jeho kabinete čistením nejakých nádob alebo iných nechutných činností, ako v klubovni.

„Tak dobre, pán profesor,“ vydýchla som dramaticky. „Kedy mám prísť?“

Snape len naštvane zavrčal.

„O piatej,“ odvetil, ledva pohybujúc perami, na čo zazvonilo na prestávku. Vstala som a prehodila si tašku cez plece.

„O piatej som u vás ako na koni,“ zaškerila som sa a spokojne vyšla z triedy.

***

„Dnes, drahá Penelope,“ oslovila som svoju najlepšiu priateľku, „dnes mi už neodolá.“

„No, tým by som si nebola tak istá,“ poznamenala s úškrnom.

„Mysli si, čo chceš,“ pokrčila som plecami a naposledy sa obzrela v zrkadle. Mala som na sebe biely top s hlbokým výstrihom a mini sukňu. Na nohách som mala vysoké sandále a vlasy stočené v jemných kučerách. Pozrela som na hodinky. Bolo o desať minút päť. „Tak ja už idem, aby som nemeškala.“

„Zabav sa,“ zazubila sa Penelope.

„Ty tiež,“ usmiala som sa a vyšla z izby. Zopár chalanov si ma v klubovni prezeralo od hlavy po päty, na čo som nad nimi znechutene pokrčila nosom. „Idioti,“ zahundrala som si popod nos a vyšla z klubovne. Rýchlo som prešla chodbami, až som zastavila pri dverách do Snapovho kabinetu. Ešte som si napravila veci a jemne zaklopala.

„Ďalej,“ ozvalo sa z druhej strany. Neváhala som a vošla dnu, zatvoriac za sebou dvere. Snape sedel za stolom a ani nezdvihol pohľad, keď som vošla dnu.

„Dobrý, pán profesor,“ zapriadla som, sladko sa usmievajúc. Napokon pergamen odložil a pozrel na mňa. Jeho oči div nevypadli z jamôk. Len som sa nevinne usmiala a pristúpila k nemu. „Tak, aký trest mi chcete dať?“

Odkašľal si ako správny chlap a nervózne si prešiel po brade.

„Čo to na mňa skúšate, dievča?“ vyhŕkol odrazu. V duchu som sa uškrnula.

„To je vlastne jedno, lebo ako pozerám, tak to funguje,“ zaškerila som sa.

Snape sa neveselo zasmial. „Veľa si o sebe myslíte, slečna McGowellová.“

„To je vec názoru, pane,“ odvetila som milo a prehodila si dlhé blond vlasy.

„Prestaňte s tým divadielkom,“ zavrčal chladne, na čo ma ešte viac nabudil.

„Prepáčte, ale neviem, o čom to hovoríte.“

„Tak vy to neviete?“ zatiahol sarkasticky. „Ja vám to rýchlo celé objasním. Snažíte sa ma zbaliť pri každej príležitosti, ale na mňa to neplatí, slečna. Môžete sa snažiť, koľko chcete. Mňa si takými hlúposťami okolo prsta neobmotáte.“

„Vážne?“ pozdvihla som obočie. „Tak to sa ešte uvidí.“

Snape zmraštil obočie.

„Tak, aký trest ste mi to chceli dať?“

„Poďte za mnou,“ zavelil, na čo som vykročila za ním, pri čom ma viedol až na siedme poschodie. Čakal tam na nás školník. „Začnete upratovať všetky triedy bez použitia vášho prútika, je vám to jasné?“

„Samozrejme, pane,“ zavrčala som. Schmatla som vedro s handrou, ešte som hodila na oboch chlapov škaredý pohľad a vošla do prvej triedy, kde som začala drhnúť podlahu.

Po asi hodine ma to už prestalo baviť, nuž som sa už len rozčuľovala.

Idiot! Že sa oňho vôbec zaujímam! Je to jeden chladný... chladný... och!

Práve som vyšla na chodbu, keď sa predo mnou zjavil. Až som skríkla, ako som sa zľakla.

„Pre Merlina, viete, ako som sa zľakla?!“ vybachla som naštvane.

„Vážne? Človek by si to ani nebol všimol,“ zatiahol sarkasticky.

„Ste vy ale vtipný,“ poznamenala som namrzene, vykročiac chodbou k ďalšej triede. Snape ma nasledoval.

„Niečo sa vám nepáči?“

„No áno,“ prikývla som nedbanlivo. Zastavila som pred dverami nejakej učebne, otvorila som ich a nakukla dnu.

„Na dnes to stačí,“ zastavil ma pred tým, než som vošla dnu. Meravo som naňho pozrela.

„Na dnes? To mi akože chcete dať trest aj zajtra?!“

„Isteže,“ odvetil s jemným úškrnom. Zlosťou som zaťala zuby.

„Fajn,“ zvrčala som pomedzi stisnuté zuby. „Ako chcete.“

Na to som namrzene odpochodovala do klubovne. Do izby som vošla celkom naštvaná, buchnúc dverami. Hodila som sa na posteľ a sadla si do tureckého sedu, pričom som si prekrížila ruky na hrudi.

„Nevyšlo, že?“ spýtala sa Penelope zvedavo.

„Nevyšlo, ale čoskoro vyjde,“ poznamenala som s diabolským úškrnom. V hlave som si už premietala môj nový plán, ktorý zrealizujem ešte dnes.

„Trochu sa ťa bojím,“ zaškerila sa. Len som sa zasmiala a začala som jej rozprávať o mojom pláne.

Napokon nadišiel čas. Odbila polnoc, keď som si na svoje pyžamové šaty natiahla župan a vyšla z izby. Potichu som vyšla z klubovne, mieriac do žalárov. Do Snapovej pracovne som sa dostala až príliš ľahko. Len som odomkla dvere pomocou alohomory a zrušila kúzlo nevyrušiteľnosti. V treťom ročníku som ´náhodou´ zbadala, ako to Snape robí. Časom som sa to naučila, pre každý prípad. A oplatilo sa.

Potichu som vošla do jeho izby. Spal vo svojej posteli ako bábätko, schúlený pod perinou. Nuž som k nemu pomaly podišla, stiahnuc zo seba župan a vliezla k nemu pod perinu. Spokojne som sa mu zachumlala do náručia. Milo ma prekvapilo, keď ma objal. Len som sa uškrnula a zatvorila oči, užívajúc si jeho blízkosť. Po chvíli som sladko zaspala.

Ráno ma zobudil výkrik. Pootvorila som oči a rozhliadla sa. Snape stál pri posteli, prekvapene na mňa zazerajúc.

„Čo tu dopekla robíte, McGowellová?!“ spýtal sa naštvane. Len som si zívla a ponaťahovala sa.

„Aj vám dobré ráno, pán profesor,“ zapriadla som sladko.

„Pýtam sa vás, čo tu robíte?“ naštvane ku mne podišiel.

„Nemohla som v noci spať, a tak ma napadlo, že prídem za vami. Vy ste však spali a ja som nemohla odolať. Nuž som si k vám ľahla a zjavne som zaspala,“ vysvetlila som, vstávajúc z postele. Obliekla som si župan a podišla k nemu.

Snape ostal chvíľu prekvapene stáť a aj by som vám bola odprisahala, že sa mu na tvári mihol jemný úsmevom. Ale možno ešte spím. Odrazu zmraštil obočie a naklonil sa ku mne. So zatajeným dychom som čakala, čo urobí.

„Okamžite odtiaľto vypadnite, slečna,“ zašepkal hrozivo. Zalapala som po dychu a cúvla o niekoľko krokov dozadu. „Nemyslíte si, že to už trochu preháňate?“

„Ja že to preháňam?!“ neveriacky som zopakovala, chytiac sa za srdce tak dramaticky, ako to len šlo. „Takže to si myslíte? Že to preháňam? Fajn... okey!“

Na to som sa nadula a naštvane vypochodovala z jeho izby. Na dverách som sa však zastavila. Zhlboka som sa nadýchla, vrátila sa k nemu a pobozkala ho. Keď som sa od neho odtiahla, zmraštila som obočie.

„Vraj to preháňam,“ zamrmlala som namrzene a teraz už naozaj vyšla z jeho pracovne.

V nasledujúce dni som ho ignorovala na plnej čiare. Keď tvrdí, že je to až priveľa, nebudem sa už oňho zaujímať. Vykašľala som sa na sexy vzhľad. Bola som znova tou starou Daisy McGowellovou... tou Daisy, ktorá milovala knihy a Severusa Snapa považovala za slizkého netopiera urážajúceho každého, kto sa naňho krivo pozrel. Už som viac neodvrávala na hodinách, ani nechodila na nejaké hlúpe rande, z ktorého aj tak nič nebolo.

Viem, že som to pred tým trochu prehnala s tým randením. Vraj som počtom mohla predčiť samého Siriusa Blacka, ktorý bol za svojich čias rokfortský Casanova. Mne sa to však páčilo. Vyvolávalo to vo mne pocit, že som pekná a že sa o mňa chalani zaujímajú. No ťažko povedať, či som to vôbec chcela. Ani neviem, čo som si od toho sľubovala. Bola to hlúposť.

Viac času som začala tráviť v knižnici čítaním rôznych poučných kníh. Prestala som sa zaujímať o Snapa a venovala sa už iba štúdiu a hlavne tomu, aby som MLOK-y urobila na V, pri najhoršom P. Rozhodla som sa, že zo mňa bude skvelý auror. Je to veľmi ťažké povolanie, ale keď som si o tom písala s mamou (ona aj ocko sú totiž aurormi), upokojila ma a tvrdila, že ak sa budem poriadne učiť, budem v tom skvelá. Nuž som dala na jej slová. Študovala som občas až do noci, no mne to neprekážalo. Časom ma to začalo veľmi baviť.

Učitelia len žasli nad mojou zmenou. A Snape? Ten sa tváril, že ho to nezaujíma. Kto vie, či to bola pravda. Raz po hodine ma však zastavil.

„Slečna McGowellová, chcem s vami hovoriť,“ povedal chladne. Otočila som sa k Penny, ktorá na mňa čakala.

„Stretneme sa v učebni,“ zašepkala som jej, na čo len prikývla a odkráčala preč. Otočila som sa k svojmu profesorovi, naprávajúc si tašku na pleci. „O čom ste so mnou chceli hovoriť?“

„Čo sa to s vami deje?“ opýtal sa vecne. Zamrkala som.

„Ehm, čo by sa malo so mnou diať?“

„Správate sa celkom inak,“ vysvetlil netrpezlivo. Trochu som sa zamračila a vykročila k nemu.

„Čo tým máte namysli?“ zastavila som asi dva metre od neho, oprúc sa o najbližšiu lavicu. Snape si len vzdychol, a tak ako ja, aj on sa oprel o svoj stôl. Hľadel mi do očí tak uprene, až som musela prerušiť očný kontakt. „Takže?“

„Už nie ste tou starou Daisy McGowellovou,“ odvrkol, pričom si prekrížil ruky na hrudi. Trochu som sa uškrnula a narovnala sa do celej svojej výšky.

„Chýba vám, že sa vás už nesnažím zbaliť?“ zatiahla som. Snape sa uškrnul a podišiel ku mne.

„Samozrejme, že mi to chýba,“ odvetil pokojne, až mi to vyrazilo dych. Urobila som niekoľko krokov dozadu.

„Lenže ja už o vás nemám záujem, pán profesor.“

Menovaný sa na chvíľu zarazil, na čo som sa mu otočila chrbtom.

„Sám ste povedali, že to preháňam, nuž som to nechala tak. Zmenila som sa a takto mi je lepšie,“ vravela som spokojne. Chvíľu som mu bola otočená chrbtom, až som sa k nemu napokon otočila. Neveriacky na mňa zazeral, čo vo mne vyvolávalo ešte väčšiu spokojnosť. „Prepáčte, pane, ale mám hodinu, takže už musím ísť.“

„Ja som s vami ešte neskončil,“ zastavil ma jeho hlas tesne pred tým, než som vyšla na chodbu. Potichu som sa zasmiala a otočila sa späť k nemu.

„Pán profesor, ale ja naozaj nemám čas,“ poznamenala som dramaticky. „Môžeme sa porozprávať inokedy.“

Na to som vyšla z učebne a zamierila na hodinu transfigurácie.

Ďalšie dni som sa Snapovi vyhýbala najviac, ako to len šlo. Vždy, keď som ho stretla a on ma zastavil, povedala som mu to isté: „Teraz nemám čas.“ a rýchlo som odkráčala preč.

 Naozaj som sa s ním nechcela baviť. Hoci sa mi to priznávalo oveľa ťažšie než pred tým, nemohla som naňho len tak zabudnúť. Jednoducho to nešlo. Vedela som, že to nie je to, čo pred tým. Vtedy ma len priťahoval, no teraz...? Ako je to vlastne teraz? Už za ním nechodím ja, ale on za mnou! Vždy sa chce porozprávať, no ja nie. Bojím sa, čo také by mi mohol povedať. Čo ak ma znova pošle kade ľahšie? Viem! Už to nie som ja. Ja som sa nikdy ničoho nebála, možno len pavúkov, ale to je niečo iné! Nikdy som sa nebála ostať sama s chalanom. Teda v tomto prípade s mužom.

Neskutočne mi prirástol k srdcu... už dávno, no vtedy som to brala celkom inak. Hlúpa detská láska! Ale teraz mám už predsa sedemnásť. Som dospelá! Toto nemôže byť detská láska. Môže trvať tak dlho?

Najhoršie na tom celom je, že keď ho vidím, roztrasú sa mi kolená a akoby som mala v bruchu milióny motýľov. Nikdy som nič také necítila.  Snažím sa mu vyhýbať, aby si nič nevšimol, no on akoby vždy vedel, kde som. Ako je to možné?! Čo ma sleduje? Prečo mi nedá pokoj?! Keď som ho chcela pred tým, ani na mňa nepomyslel, ani nepozrel. Prečo sa odrazu takto správa?

Bola sobota. Decká boli v Rokville, no mne sa nechcelo ísť. Penny bola aj tak so svojím frajerom. Čo by som tam robila ja sama?  Namiesto toho som sa zašila na Astronomickú vežu a sledovala západ slnka. Vždy som ho milovala. Rukami som sa oprela o zábradlie, premýšľajúc o Snapovi. Stále som naňho myslela, čím ďalej, tým viac. Nedokázala som zabudnúť na ten jeden jediný bozk, ktorý som mu dala pred niekoľkými týždňami. Myslela som si, že keď to urobím, zabije ma. Prekvapilo ma, keď sa ani nebránil.

Priložila som si dlaň k perám a v duchu si vybavovala ten bozk. Bol letmý, ale krásny. Jeho pery chutili tak krásne a keď som mu ležala v náručí.... on o tom vlastne ani nevedel, ale aj tak to bolo nádherné. Smutne som sklonila hlavu. Kto vie, či ešte niekedy budem takto ležať pri ňom. Cítiť jeho vôňu a dotyky...

Vtom ma zozadu okolo pásu objali dve silné ruky, až som skoro dostala infarkt. Na mojom ramene pristála niečia hlava a keď mi tá osoba zašepkala do ucha: „Určite budeš,“ takmer som sa rozplynula.

Pootočila som hlavu doprava, aby som mu videla do očí. Bol to on! Nemýlila som sa! Otočil ma tvárou k sebe a pritiahol za pás, až som mu vrazila do hrude. Len ma to viac utvrdilo v tom, že sa mi to nesníva. Prešlo niekoľko dlhých sekúnd a on ma stále držal, uprene mi hľadiac do očí.

„Chcel by som,“ začal potichu, no ja som mu položila prst na pery.

„Nič nevrav,“ poznamenala som roztraseným hlasom. On mi však chytil ruku a preplietol si so mnou prsty. Prešiel mnou výboj elektriny.

„Už dlho som ti to chcel povedať, no ty si so mnou nechcela hovoriť,“ skúsil to znova. Už som išla niečo povedať, no tentoraz utíšil on mňa, no celkom inak. Pobozkal ma!

Drahý Merlin, on ma pobozkal! On, Snape! A tak krásne! Až sa mi z toho podlomili kolená. Ešte že ma držal okolo pásu, lebo inak by som asi spadla. V bruchu som znova cítila tie motýle. Obmotala som mu ruky okolo krku, zatiaľ čo on ma pevnejšie objal. Po tomto som vždy túžila. Aby ma takto krásne pobozkal. Bol to ten najkrajší bozk v mojom živote. Doslova dych berúci.

Odtiahli sme sa od seba, aby sme sa mohli nadýchnuť. Čelom som sa oprela o jeho hruď a vdychovala jeho krásnu vôňu, ktorou ma tak opantal. Už teraz mi chýbali jeho bozky. Pozrela som naňho. Vpíjal sa mi do očí, akoby sa mi snažil pozrieť až do duše. Postavila som sa na špičky a prisala sa mu na pery. Tento raz som ho bozkávala s láskou a nežnosťou, ochutnávala jeho pery a užívala si jeho blízkosť.

Napokon mi chytil tvár do dlaní a odtiahol od seba. Nechápavo som mu pozrela do očí.

„Merlin,“ hlesol potichu, „odkedy si sa zmenila, pochopil som, ako veľmi ťa mám rád. Prečo až tak neskoro? Neviem, ale veľmi si mi chýbala. Chýbala mi tá Daisy, ktorá sa ma snažila pri každej možnej príležitosti zbaliť.“

Zasmiala som sa a pohladila ho po tvári.

„Ľúbim ťa,“ zašepkal. Moje vnútro vybuchlo šťastím a srdce mi takmer vyskočilo z hrude.

„Ja teba tiež,“ zaúpela som, na čo sa mi vpil do pier.