Záškodníci

„Amy,“ ozvalo sa vedľa nej. Odtrhla pohľad od profesorského stola a otočila hlavu doľava. Sedel vedľa nej jej priateľ, Derek. „Mali by sme sa porozprávať.“

„A o čom?“ lenivo sa ho spýtala. Zamrvil sa na mieste a nesmelo jej pozrel do očí.

„Viem, že možno nie je ten správny čas, sú Vianoce, no myslím si, že by si to mala vedieť,“ vravel rýchlo a Amy mu takmer nič nerozumela.

„Tak teda?“ dožadovala sa. Začínal ju znervózňovať. Ťažko si povzdychol, prehrabol si svetlohnedé vlasy a prešiel dlaňou po tvári.

„Amy, mali by sme sa rozísť,“ dostal zo seba napokon, už oveľa pokojnejší. Amy prekvapene zamrkala. „Viem, je to odo mňa necitlivé urobiť to počas Vianoc, no možno ani vhodnejší čas nebude. Myslím, že táto chvíľa je tá práva, áno, určite. A je mi ľúto, že nám to nevyšlo. Sama ale predsa dobre vieš, že posledné týždne nám to neklapalo, každý si to všimol...“

Stopla ho zdvihnutím ruky. Stíchol a napäto čakal, ako zareaguje. Napokon ostal zarazený, keď sa jej na tvári objavil jemný úsmev.

„Presne to som chcela urobiť, Derek. Áno, viem, že nám to neklapalo. A poslednú dobu som hľadala tie správne slová a správnu chvíľu, kedy by som ti to povedala. Ale ty si ma predbehol,“ usmiala sa ešte širšie. Derek si vydýchol. Viditeľne mu odľahlo. Chytil Amy za ruku a opätoval jej rovnaký úsmev.

„Som rád, že to chápeš. No dúfam, že ostaneme priateľmi. Priateľstvo je podľa mňa cennejšie,“ povedal podstatne veselšie. Amy prikývla.

„To je,“ Derek ju nato hneď objal a keď sa odtiahol, pozrel jej priamo do očí.

„Šťastné a veselé Vianoce, Amy,“ zaprial jej. „A ďakujem za tie krásne mesiace.“

„Ja ďakujem tiež a aj tebe šťastné a veselé.“

Zvesela jej poďakoval a s krátkym rozlúčením vybehol zo siene. Takže predsa. Tá Andrea sa mu musí skutočne veľmi páčiť. Ale priala im to. Radšej s ním bude ako kamarátka a nie ako jeho dievča. Takto to bude lepšie.

Jej pohľad opäť zaletel k profesorskému stolu. Jej vyvolený tam už však nebol. Odrazu, ani nevedela prečo, jej napadla bláznivá vec. Chcela ísť za ním a povedať mu, čo sa stalo. No potom jej došlo, že jeho to zaujímať nebude. Už viac ako rok sa jej páči, odkedy prišiel na túto školu. Bola doňho bláznivo zamilovaná ešte predtým, než sa s Derekom dala dokopy. Myslela si, že pri ňom na svojho princa zabudne, ale kdeže. Možno preto jej vzťah s Derekom nevyšiel. A možno ani nemal vyjsť...

Vstala od stola a vyšla zo siene. Nohy ju samé zaviedli do žalárov. Uvedomila si to, až keď sa ocitla pred dverami do jeho kabinetu. Kiežby mohla vojsť dnu. Kiežby mu mohla povedať, čo cíti. Ako bláznivo ho miluje a ako je mimo z jeho pohľadu. Z tých jeho nádherných tmavých očí, ktoré na ňu hľadeli tak uprene, až mala pocit, že cez ňu vidí. Že vidí do jej najtmavších a najhlbších zákutí jej ja. Tam, kde nevidí nik.

Odrazu sa jej ruka sama zdvihla a ona sa pristihla pri tom, ako klope na dvere do jeho kabinetu. Chcela rýchlo utiecť preč, no odrazu akoby nemohla urobiť ani jeden krok. Dvere sa aj tak neotvorili, ani sa spoza nich neozval žiaden hlas.

„Nie je tu,“ zašepkala si sama pre seba.

„Kto tu nie je?“ spýtal sa hlboký hlas spoza nej. Zmeravela na mieste a kolená sa jej hneď roztriasli. Opatrne sa otočila na päte. Stál tam a hľadel na ňu zvrchu, ako to robieval takmer vždy. Jeho čierne oči na ňu opäť raz uprene hľadeli. Čakal na jej odpoveď.

„Ale nik, pane,“ odvetila okamžite. Až sa čudovala, ako rýchlo sa spamätala. Prižmúril oči, načo len sklonila hlavu. Pozorne si ju prezrel. Nezdalo sa, že by bola nejako rozhodená.

„Počul som, čo sa stalo,“ povedali jeho ústa znenazdajky. Dočerta! Prečo to musel povedať?! Mohol byť ticho a ona by mohla pokojne odísť. Čo mu teraz na to má povedať? A tak len prikývla. Nastalo hlúpe ticho, ktoré obom vadilo.

„Nuž, povedali sme si, že bude lepšie, ak budeme len kamaráti. Priateľstvo je pre nás oboch cennejšie ako nejaký vzťah, ktorý nemal aj tak zmysel,“ preťala to trápne ticho.

„Pán Duncan na svoj vek uvažuje veľmi triezvo,“ poznamenal Severus s malou dávkou irónie. Amy sa nervózne zasmiala.

„Áno.. ehm, no mala by som ísť,“ habkala. Zastrčila sa vlasy za ucho, kývla mu slabo hlavou a odkráčala preč.

Do izby vletela ako veľká voda. Zabuchla za sebou dvere, hodila sa na posteľ, zaborila si tvár do vankúša a začala sa nekontrolovateľne smiať. Zabudla však na to, že sú tam aj jej spolubývajúce. Keď sa jej spýtali, čo jej je, odkryla im svoju uslzenú tvár, na ktorej ale pohrával radostný úsmev. Bola to zvláštna kombinácia. Napokon však len pokrútila hlavou, zatvárila sa vážne a oznámila im, že sa s Derekom rozišli. Že tak je to lepšie pre oboch. Najbližšiu pol hodinu potom neriešili nič iné.

Neskôr Amy v Soviarni poslala darček svojim rodičom. Keď sa vrátila do izby a zhodila zo seba zasnežený kabát, čapicu a čižmy, zbadala na posteli akúsi obálku. Jej spolužiačky v izbe neboli, sedeli v klubovni a zabávali sa so spolužiakmi. Podišla k posteli a opatrne vzala do rúk obálku. Bolo na nej napísané jej meno. Kto ale poznal jej stredné meno? Okrem profesorky McGonagallovej a riaditeľa ho nik nevedel. Dokonca ani jej kamarátky. Nuž otvorila obálku, vytiahla z nej list, roztvorila ho a prečítala.

Fontána na nádvorí. Dnes presne o polnoci. Budem čakať

To bol celý list. Amy prekvapene pootvorila ústa. Kto jej to mohol napísať? Z jej spolužiakov takto nik nepíše, to vie na sto percent. Ale to písmo jej bolo veľmi povedomé. Nevedela ho však k nikomu priradiť. Chcela zistiť, kto jej to napísal, no trochu sa bála. Možno si z nej niekto uťahuje. Možno je to len hlúpy žart a ona sa na to dá. No v duši cítila, že to tak nie je a že by tam mala prísť.

Tak teda niekoľko minút pred polnocou, keď už jej spolužiačky tvrdo spali, vyliezla z postele, obliekla sa, umyla, prečesala si neposlušné kadere a obmotávajúc si okolo krku šál, potichu vyšla z izby. Dúfala, že nestretne žiadneho profesora. A najmä nie McGonagallovú alebo Snapa. Tí by jej bez váhania dali nepekný trest. A to bolo to posledné, čo na Vianoce chcela. To by bol darček. Strhnutie bodov a trest.

Vyšla na nádvorie. Hneď ju ovanul chladný vzduch. Pomaly podišla ku fontáne, nik tam nebol. Možno to bol ozaj len nejaký žart. Nechcela však len tak odísť. Chvíľu počkám a ak sa nik neukáže, vrátim sa späť. Strčila si ruky do vreciek kabátu a sťažka si povzdychla. Jej dych sa zrazil so studeným decembrovým vzduchom a vytvoril tak z neho malý obláčik dymu, ktorý sa hneď rozplynul. Na lícach cítila mráz, no neprekážalo jej to. Odrazu hodiny na veži odbili polnoc. V tej chvíli sa za jej chrbtom ozval čísi hlas.

„Sama?“

Podvedome sa pousmiala.

„Možno áno,“ odvetila jemne. Pomaly sa otočila na päte. Bola tak veľmi zvedavá, kto jej poslal ten krátky list, až sa jej z toho rozbúchalo srdce. Vo chvíli, keď zbadala človeka za ňou, vyrazilo jej dych. Dočerta, to bude malér. „Pán profesor,“ vyjachtala zo seba.

Snape si jednou rukou napravil lem čierneho kabátu a druhú ruku mal vo vrecku. Amy sa cítila hrozne. Ach, to nie, z toho bude naozaj problém. Tak veľmi sa snažila, aby ju žiaden profesor nevidel a aj tak to nevyšlo. Teraz ani nezistí, kto jej ten list napísal, pretože ju pošle na internát.

„Čo tu robíte, slečna Hughleyová?“ spýtal sa jej svojím hlbokým typicky chladným hlasom. Naprázdno preglgla.

„No, viete, ja... ehm, ja som nemohla spať, tak som sa išla prejsť. Vždy mi pomáhali prechádzky, určite to poznáte aj vy a-“

Stopol jej rozhorčenie lenivým zdvihnutím ruky. Zaklapla ústa a zhlboka sa nadýchla.

„Myslel som si, že na niekoho čakáte,“ poznamenal akoby len tak mimochodom.

Amy pozrela do zeme. Ajaj. Snažila sa narýchlo niečo vymyslieť, keď jej vtom niečo došlo. Zreničky sa jej prekvapením rozšírili a pomaly pozrela na svojho profesora. Otvorila ústa, že niečo povie, no nič z nich nevyšlo. A tak ich niekoľko krát naprázdno otvárala a zatvárala. Severusa bavilo vidieť ju takto prekvapenú. Zjavne jej to došlo.

„Vy... vy... to vy ste mi poslali ten list?“ ukázala naňho roztraseným prstom. Na tvári sa mu objavil jemný úškrn. Z Amy sa vydral dlhý výdych. Tak toto vôbec, ale vôbec nečakala.

„Čakali ste niekoho iného?“ zvedavo na ňu pozrel. Tvárila sa veľmi zarazene. Dnes už po druhý krát sa pri ňom nervózne zasmiala. Jeho hlas a samotná prítomnosť ju rozrušovali.

„Práveže som nevedela, koho mám čakať,“ dostala zo seba. Väčšmi sa uškrnul a vytiahol z vrecka aj druhú ruku. Niečo v nej držal. A to niečo jej aj podal. Nechápavo naňho pozrela.

„To je pre vás,“ oznámil jej pomaly. Obočie jej vyletelo vysoko do vlasov.

„Čo to je?“

„Vezmite to a otvorte,“ povzbudil ju. Nuž si od neho opatrne vzala škatuľku a rozbalila ju ešte opatrnejšie. Letmo pozrela na svojho profesora. S očakávaním na ňu hľadel. Vo chvíli, keď ju otvorila, zalapala po dychu.

„T-to je za-za čo?“ vykoktala zo seba. Zo škatuľky na ňu veselo hľadel náhrdelník. Bol strieborný s nádhernou perlou, vôkol ktorej boli vsadené malé diamanty. Odkašľal si.

„Sú predsa Vianoce,“ odvetil. Pristihol sa pri tom, ako vo svojom hlase- pri pohľade na roztomilo prekvapenú i potešenú študentku- cíti radosť a hrdosť na samého seba. Amy naňho pozrela so slzami v očiach, čo ho celkom vykoľajilo. „Čo sa deje?“ urobil k nej krok.

„Ja... ja pre vás ale nič nemám,“ povedala takmer až nešťastne. Severus sa chtiac-nechtiac musel zasmiať. A pre ňu v tej chvíli ten smiech znel ako nádherná melódia. Bol úprimný, veselý, no prekrásne nežný. Takmer sa tam na mieste roztopila.

„Ja od vás nič nechcem,“ uviedol na pravú mieru. Vlastne... „No... niečo by tu bolo,“ opatrne na ňu pozrel. Bál sa jej reakcie. Už išiel pokračovať, no ona mu v tom zabránila. Prekonala vzdialenosť medzi nimi a priložila mu prst na pery.

„Ja viem,“ zašepkala. Zacítil jej nádhernú vôňu, ktorá mu omámila zmysly. V hrudi sa mu ozvalo zviera, ktoré o tejto chvíli, tejto blízkosti, snívalo už veľmi dlho. „Krásne Vianoce, Severus,“ zapriadla, postavila sa na špičky a vpila sa mu do pier.

„Krásne Vianoce aj tebe, Amy,“ šepol jej do ucha, keď sa od seba odtrhli a silno sa objali.